Viki eL

Nie som sociálna pracovníčka, ani zdravotná sestra. Vlastne nemám povolanie a ani školu na to, aby som sa starala o starých ľudí,prebaľovala ich, kŕmila....pozerala sa na ich rany, trápenia, chvejúce sa krehké telá.
Pravdu povediac, nie som nič. Oproti ľuďom, s ktorými som sa dnes stretla nie som nič.
Prečo sú domovy služieb plné starých ľudí?
To je fakt jediné, čo im vieme dať za tie desaťročia, ktoré sa o nás starali, dávali nám prvé aj posledné, lásku, nehu, pohladenie, porozumenie, rady, životné skúsenosti...toto je naša vďaka? Šup s nimi preč? Niekde, kde sa o nich musia starať cudzí ľudia? A potom plačeme nad ich hrobom? Prečo?
Prečo sa ľudia tak štítia starých ľudí? A pritom...s nimi je to ako s malými deťmi.
Sú vďační za našu lásku, za to, že ich vypočujeme, za to, že im venujeme trošku pozornosti aj počas nášho uponáhľaného dňa.
Veď staroba nie je choroba, nebojte sa, nenakazíte sa. Vy už tým aj tak dávno nakazení ste. Všetci! Aj ja. Či sa nám to páči, alebo nie. Každým jedným dňom sme k nej bližšie. To, že nemáme vrásky, nemáme sivé vlasy, alebo iné príznaky, ktoré sa dajú vďaka dnešnej dobe potlačiť, to neznamená, že sa nás netýka, že nás obíde.
Keď už dnes zrazu každý verí na karmu. Volajte si to ako chcete, karma, Božie mlyny, Budha, Janko s Marienkou. Jedno je isté, čo do sveta vyšlete, to sa vráti.
Prosím, predstavte si seba o pár rokov, kde by ste chceli byť? S kým?
Prosím, predstavte si teraz vaše babky, dedkov, mamky...
Prosím, skúste to zmeniť...
Peniaze boli aj budú. Aj keď možno práve nie sú. Ale čas s vašimi milovanými je teraz, to že bol, to neznamená, že bude.
Prosím, nie za seba, prosím za milión slabých smutných očí, ktoré sa v domovoch pozerajú nad svoje postele na prázdne poličky. Za tie oči, ktoré sa kvôli vám toľko naplakali.
Za tie ruky, ktoré majú problém dvihnúť sa z postele, lebo niekedy boli práve tieto ruky miesto, kde ste zaspávali.
A hlavne za tie srdcia, ktoré sa rozbúchali od strachu, keď sa vám niečo stalo,srdcia, ktoré sú každým dňom slabšie a slabšie...
Keď už nezvládate starostlivosť a je nutné riešiť to touto cestou, stačí málo, 30 minút denne.
Je to menej, ako strávite napríklad pozeraním nezmyselných reklám a pre niekoho to môže znamenať dôvod žiť...