Viki eL

Tak isto ako je odstupňované- Páčiš sa mi, mám ťa rád, milujem ťa, nemôžem bez teba žiť...tak isto by malo byť odstupňované slovíčko prepáč. Keď niekomu stupím na nohu, nechtiac, poviem to,ale poviem to skôr zo slušnosti. Naopak ak niekomu ublížim, nie fyzicky, cítim, ako mi trhá srdce pri pohľade naň, akoby som najradšej vrátila všetko zlé späť, tlačia sa mi slzy do očí, v žalúdku cítim ten hnusný pocit, aké slovo použijem? Prepáč? Mrzí ma to? Ľutujem? Akým slovom opíšem, že by som bola najradšej, ak by sa to vôbec nestalo? Nikdy?! Jedno jednoduché slovo? Myslel na to niekto, keď sa vyvíjal jazyk, reč? V takýchto situáciach väčšinou nie je času na vysvetľovanie, opisovanie... Prepáč, prepáč, že čo? Prepáč, že som to urobila?Prepáč, že existujem? Prepáč, že som ti ublížila? Čo mi má vlastne človek prepáčiť? Zamýšľala som sa nad tým, nie raz a prišla som na to, čo, aké slovo človek v takejto situácii potrebuje. Sú to slová dve. Odpúšťam ti. Ale nie počuť ich od danej osoby, pri ktorej nás to všetko tak veľmi mrzí, ktorá nám nedá šancu to všetko vysvetliť. Nepotrebuje to počuť ani od priateľov, známych, kolegov, rodiny... Človek to potrebuje počuť sám od seba. Sadnúť si, alebo ľahnúť, len on a jeho myšlienky, zavrieť oči, obklopiť sa tichom, vrátiť sa v myšlienkach na to miesto, na ten okamih, kde sa to všetko stalo. Zamyslieť sa, prečo som to urobil, čo ma k tomu viedlo? Hovorí sa, nikdy neľutuj niečo, čo si urobil, lebo v tej chvíli si to urobiť chcel, radšej ľutuj niečo, čo si urobiť chcel a si to neurobil. A keď si niečo urobiť chcel, mal si na to určite dôvod. Moja mamka mi raz povedala" ak chceš vychádzať s ostatnými, najprv musíš vychádzať sama so sebou". Svätá pravda, ak si človek odpustí sám, aj ostatní mu odpustia. Možno nie hneď, možno nie zajtra, ale pre človeka, ktorý je zmierený sám so sebou pár dní nič neznamená. Lebo je vysporiadaný so svojim myslením, nežije v ľútosti, strachu...žije v harmónii. Sám so sebou.