A keď som sa zobudila, zistila som, že je deväť hodín, čo je dosť neskoro na to, aby ste odviezli svoje dieťa do školy. "Ach do kelu! Som to ja za matku!" Zase som si v duchu nadávala, nahnevaná sama na seba. Najväčším trestom deň po rušnej noci podľa mňa nie je bolesť hlavy, alebo neschopnosť hocičo zjesť ale tie hnusné nepríjemné výčitky, ktoré privedú na svetlo sveta aj to, čo naše vedomie už dávno dalo do priečinku "zabudnuté". "Ako som sa vlastne dostala domov? Dúfam, že som zas neminula všetky peniaze. Malý zas vymešká deň v škole." Bože, bolo mi do plaču. Ešte k tomu dnes večer mám odísť na desať dní mimo Slovenska.
"Maminka a prečo nemôžem ísť s tebou?" pozrel na mňa Lukáško tými svojimi krásnymi hnedými očami, ktoré keď boli smutné tak sa hneď chcelo plakať aj mne. "Lebo sa to nedá, láska." Odpovedala som mu smutne. "A vieš, čo?" "Neviem mamka." "Mám nápad, čo keby si so mnou šiel? Zavolám babke, či ti dá peniažky na letenky, zavolám Matúšovi, či nebude vadiť, keď s nami pôjdeš. Pozriem hneď letenky, či sú voľné." "Jupí, jupí,pôjdeme spolu do Paríža." "Áno miláčik, ale ešte sa neraduj, lebo ešte nemáme nič potvrdené." "Dobre mamka."
Deň bol veľmi náročný a plný telefonátov a surfovania po internete. Babka nám peniaze poslala ihneď, Matúš prezistil možnosť ubytovania jedného dieťaťa navyše, bolo to v pohode. Letenky boli voľné. Všetko do seba zapadalo ako puzzle. Kým sme nevybrali Lukáškov pas. Bol neplatný. Presne mesiac a pol. Nervy, sklamanie, smútok. Neviem, čo z toho vo mne prevládalo viac. Najradšej by som ho zobrala so sebou. Teraz bude musieť desať dní stráviť u otca, ktorý sa mu ani nevenuje, lebo v noci pracuje a cez deň spí. Bude sa mu venovať maximálne tak jeho priateľka, proti ktorej nemám nič, ale predsa len. Je to preňho cudzí človek.
V hlave mi napadlo ešte niečo. Zoženiem cudzí pas. Pas niekoho, kto sa naňho podobá. Veď predsa, kto sa na seba podobá na dokladoch? Nikto. Volám prvú možnosť, druhú...Všetci sú dosratí. "To z toho môžu byť problémy, to teraz sú všade kontroly..." Prečo len sú tí ľudia tak úzkoprsí?
Posledná nádej. Veď sme predsa v EÚ. Tak hádam ho nejako pustia. Veď som jeho matka, mám rodný list, mám pas, kde má fotku aj všetko, len je neplatný, mesiac, to nie je tak veľa. Googlim, surfujem, hľadám volám, na letisko, na veľvyslanectvo, známym, ktorí by o tom mohli aspoň trochu vedieť. Nedá sa. Možno keby sme neleteli. Fajn, ďalšia nádej. Pozerám vlaky, autobusy, autostopy. Všade nič a nič a ak aj niečo tak neskoro. Ja tam potrebujem byť už v pondelok.
Pane Bože, na čo sme v EÚ, keď matka nemôže vycestovať so svojim synom keď to súrne potrebuje. Pas na počkanie sa vyrobiť nedá, teda podľa tej milej pani, ktorá sedela za okienkom a na všetky moje otázky povedala tupým výrazom: "nie nedá sa, ani toto sa nedá, nie ani toto, toto nerobíme." Ach, bodaj by sa jej to vrátilo, tá ochota.
Všetky moje pokusy a možnosti boli vyčerpané, stále sa s tým nechcem zmieriť, ale budem musieť. Moja najväčšia láska ostane doma a ja pôjdem do najromantickejšieho mesta a budem tam sama. Som nešťastná smutná a nahnevaná, chce sa mi plakať. A ten jeho smutný výraz mi vôbec nepomáha. Keby mi to len napadlo skôr. Aspoň dva dni. No už nič nenarobím. Musím sa pobaliť, za hodinku mám byť v práci a Lukáška musím ešte odviezť ku otcovi. Už teraz mi strašne chýba. Ako to bez neho vydržím. A ani s Michalom, mojim dajme tomu, že milencom sa neuvidíme. Najlepšia kámoška, môj psík, kolegovia, všetko tu ostane.
Je čas ísť. Kufre sú zbalené.
"Maminka a prečo nemôžem ísť s tebou?" pozrel na mňa Lukáško tými svojimi krásnymi hnedými očami, ktoré keď boli smutné tak sa hneď chcelo plakať aj mne. "Lebo sa to nedá, láska." Odpovedala som mu smutne. "A vieš, čo?" "Neviem mamka." "Mám nápad, čo keby si so mnou šiel? Zavolám babke, či ti dá peniažky na letenky, zavolám Matúšovi, či nebude vadiť, keď s nami pôjdeš. Pozriem hneď letenky, či sú voľné." "Jupí, jupí,pôjdeme spolu do Paríža." "Áno miláčik, ale ešte sa neraduj, lebo ešte nemáme nič potvrdené." "Dobre mamka."
Deň bol veľmi náročný a plný telefonátov a surfovania po internete. Babka nám peniaze poslala ihneď, Matúš prezistil možnosť ubytovania jedného dieťaťa navyše, bolo to v pohode. Letenky boli voľné. Všetko do seba zapadalo ako puzzle. Kým sme nevybrali Lukáškov pas. Bol neplatný. Presne mesiac a pol. Nervy, sklamanie, smútok. Neviem, čo z toho vo mne prevládalo viac. Najradšej by som ho zobrala so sebou. Teraz bude musieť desať dní stráviť u otca, ktorý sa mu ani nevenuje, lebo v noci pracuje a cez deň spí. Bude sa mu venovať maximálne tak jeho priateľka, proti ktorej nemám nič, ale predsa len. Je to preňho cudzí človek.
V hlave mi napadlo ešte niečo. Zoženiem cudzí pas. Pas niekoho, kto sa naňho podobá. Veď predsa, kto sa na seba podobá na dokladoch? Nikto. Volám prvú možnosť, druhú...Všetci sú dosratí. "To z toho môžu byť problémy, to teraz sú všade kontroly..." Prečo len sú tí ľudia tak úzkoprsí?
Posledná nádej. Veď sme predsa v EÚ. Tak hádam ho nejako pustia. Veď som jeho matka, mám rodný list, mám pas, kde má fotku aj všetko, len je neplatný, mesiac, to nie je tak veľa. Googlim, surfujem, hľadám volám, na letisko, na veľvyslanectvo, známym, ktorí by o tom mohli aspoň trochu vedieť. Nedá sa. Možno keby sme neleteli. Fajn, ďalšia nádej. Pozerám vlaky, autobusy, autostopy. Všade nič a nič a ak aj niečo tak neskoro. Ja tam potrebujem byť už v pondelok.
Pane Bože, na čo sme v EÚ, keď matka nemôže vycestovať so svojim synom keď to súrne potrebuje. Pas na počkanie sa vyrobiť nedá, teda podľa tej milej pani, ktorá sedela za okienkom a na všetky moje otázky povedala tupým výrazom: "nie nedá sa, ani toto sa nedá, nie ani toto, toto nerobíme." Ach, bodaj by sa jej to vrátilo, tá ochota.
Všetky moje pokusy a možnosti boli vyčerpané, stále sa s tým nechcem zmieriť, ale budem musieť. Moja najväčšia láska ostane doma a ja pôjdem do najromantickejšieho mesta a budem tam sama. Som nešťastná smutná a nahnevaná, chce sa mi plakať. A ten jeho smutný výraz mi vôbec nepomáha. Keby mi to len napadlo skôr. Aspoň dva dni. No už nič nenarobím. Musím sa pobaliť, za hodinku mám byť v práci a Lukáška musím ešte odviezť ku otcovi. Už teraz mi strašne chýba. Ako to bez neho vydržím. A ani s Michalom, mojim dajme tomu, že milencom sa neuvidíme. Najlepšia kámoška, môj psík, kolegovia, všetko tu ostane.
Je čas ísť. Kufre sú zbalené.
Komentáre